V advente – ako sám názov tejto liturgickej doby napovedá – hovoríme o príchode Pána.
Boh prichádza – a Boh odchádza, Boh sa zjavuje a Boh sa skrýva. Tieto predstavy sú veľmi blízke hebrejskému mysleniu – ale možno aj našej ľudskej a dejinnej skúsenosti.
V evanjeliu prvú adventnú nedeľu čítame: „(Pán) odišiel z domu, dal svojim služobníkom plnú moc, každému jeho prácu a vrátnikovi nariadil, aby bdel.“ (Mk 13, 33-37)
Boh odišiel zo svojho domu – či v tejto vete nie je najostrejšie vyjadrený pocit, ktorý sprevádza už tak dlho milióny ľudí na našej planéte! Nemálo ľudí – vrátane mysliteľských osobností nijako malých – priviedol onen zážitok prázdnoty a opustenosti k záveru, že Boh zomrel, že je mŕtvy. Niektorí pochopili tieto slová – ako hovorí a svojím dielom dokladá Dostojevskij: Boh zomrel – teda všetko je dovolené. Iní zas dospeli k názoru - v proteste voči zverstvám a zneužívaniu tej "plnej moci", ktorých sa dopustili ľudia v opustenom dome nášho sveta - že "Boh nie je a nikdy nebol": nemôže byť, pretože by sa na také veci predsa nemohol pozerať, nemohol by ich dopustiť.
Možno však, že tieto ľudsky pochopiteľné úsudky sú predsa len unáhleným záverom. Zo skúsenosti s Božou neprítomnosťou ešte nemusíme nutne vyvodzovať tvrdenia o jeho neexistencii či smrti. Zostaňme v duchu Ježišových slov v evanjeliu pri veľmi triezvom konštatovaní: „odišiel z domu, dal svojim služobníkom plnú moc, každému jeho prácu a vrátnikovi nariadil, aby bdel.“ Ale kto je ten vrátnik a aká je jeho zodpovednosť?
Možno, že práve my kresťania sme boli povolaní (bez svojej zásluhy) byť „vrátnikmi všetkého stvorenia“, lebo sme boli Pánom ustanovení, aby sme ho vyzerali. A preto máme byť stále „pri bráne“ – máme byť tam, kde sú svet, spoločnosť, ľudské srdcia a mysle otvorené smerom nahor a do hĺbky. Máme vyhľadávať tieto miesta otvorenosti, starať sa a bdieť, aby svet bol a zostal otvorený pre tajomstvo. Aby sa neuzavrel pre možnosť príchodu toho radikálne nového a nečakaného, či už zabudnutého a vytesneného – pre adventné okamihy dejín, pre prichádzanie Boha, ktorý odchádza a prichádza tak slobodne a tajomne, ako veje vietor. Máme dbať aj na to, aby sa aj náš vnútorný svet neuzavrel sám v sebe a tým aj voči živému Bohu.
Poslaním a zodpovednosťou „vrátnika“ je bdieť, aby dom – svet nebol uzavretý, pretože ten, ktorému patrí, predsa neodišiel navždy. Bdelá existencia je opakom „spánku“ – malátneho, lenivého, upadnutého blúdenia v plytčinách života, v tieňoch minulosti či chimérach budúcnosti. Bdelý človek je prítomný, je pri tom, čo sa deje, žije „teraz“, prežíva plne každý okamih života, prebudil sa z mátožnej existencie, kedy bol unášaný len poryvy snívania a kde sa nechával pasívne manipulovať vonkajšími vecami. Možno každý z nás to niekedy zakúsil, že zrazu akoby precitol, uvidel život inak... Rovnako tak zrejme o sebe vieme, že aj po takých chvíľach máme zas sklon znova zaspať; teda onú bdelosť treba stále znovu „kriesiť“, udržiavať a obnovovať. „Je čas, aby sme precitli zo spánku“, hovorí apoštol. Vstupujeme do doby adventnej, kedy nám liturgia túto výzvu bude niekoľkokrát opakovať. Nepremárnime tento Advent!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára